Obsah

Spomienky

pána Jána Kurica z Ivín

SPOMIENKY

Udalosti, ktoré sa udiali za posledných 100 rokov na Ivinách

 

Milý čitateľ!

Predovšetkým sa chcem poďakovať všetkých starším občanom, ale aj rodákom, ktorí žijú inde a boli ochotní pomôcť informáciami. Nebudem ich menovať, aby som na niekoho nezabudol.

Tiež ďakujem mojej rodine, ktorá mi pomohla s fotením a písaním.

Budem rád, keď si niekto na niečo zaujímavé spomenie, vždy sa to bude dať doplniť.

 

                                                                                                                  Ďakujem     

 

Osada pod Poľanou

Osada Iviny pod Poľanou stojí

Ku obci Dúbravy na juhu sa kloní

Už na tých Ivinách stovka ľudí žije

Necelá štvrtina slivovičku pije.

 

Na začiatku leta ich počet sa zvýši

Keď zo všetkých kútov krajania sem prišli

Veľmi sa tešíme na Petra a Pavla

Keď sa na Ivinách schádzajú krajania.

 

Niet krajšieho času pre jeleniu chasu

Ako keď v obore počuť jeleň hlasu

Ale aj medveďov po lazoch sa túla

Neradno ho stretnúť keď včelíny búra.

 

Na kraji chotára príroda je známa

Veď sa tam nachádza Kaľamárka skala

Nejeden turista rúčky si morduje

Keď sa vrchol skaly vyliezť sa probuje.

 

Príroda je krásna vôkol samé hory

Keď sa na ne pozrieš srdce Ťa zabolí

Či na jar či v jeseni inú farbu majú                                                 Iviny, r.p. 2010

Cudzokrajní hostia už k nám nakúkajú                                         Janko Kuric - Strapko

 

HRADISKO NA KAĽAMÁRKE

 

Skaly na Kaľamárke ľudia využívajú ako skalolezecký terén s množstvom fixovaných výstupových ciest. Nachádza sa tu niekoľko brál tvorených horninou, ktorá vznikla tuhnutím a kryštalizáciou lávy.

Strategicky výhodná poloha Kaľamárky lákala už ľudí lužickej a kyjatickej kultúry v strednej a neskorej dobe bronzovej. Ako ukázal archeologický výskum, najstaršie opevnenie pochádza až zo záveru doby bronzovej. Malo asi päťdesiat metrov, z ostatných strán zabezpečovali hradisko skalné steny, ktoré sú miestami vysoké aj dvadsať metrov. Hradisko na Kaľamárke bolo osídlené aj Keltmi alebo Kvádmi. Slovania sa naň prvýkrát dostali v období Nitrianskeho kniežatstva a pravdepodobne až do polovice 11. storočia fungovalo ako strážne hradisko.

 

Mnoho rokov pred nami tu pod Poľanou žili naši predkovia. Veď aj kráľ Matej sa zdržiaval na Zvolenskom zámku a poľoval v horách Poľany. Aj v neďalekej Obchoditej sa nachádza časť zvaná Kráľova púť.

V povesti, ktorú zaznamenal Ján Poničan v knihe Skaza hradu opisuje vznik názvu osady tak, že dcéra správcu hradu na Kaľamárke – Iva – bola zavraždená Tatármi niekde na Ivinách – Ivikách, Iva, Ivine, Iviny.. Či je na tom niečo pravdy, nevieme. Ale čo s určitosťou vieme, sú spomienky mojich rodičov, ktorí sa narodili začiatkom 20. storočia. Čo som od nich zachytil, ale aj od starších rodákov, som sa snažil zapísať v týchto spomienkach.

 



 

Na začiatku 20. storočia bolo na Ivinách 3 – 5 murovaných domov z kameňa. Ostatné domy boli drevené. V roku 1910 v nich bývalo 162 ľudí. V súčasnej dobe stojí ešte 10 dreveníc, niektoré sú už v dezolátnom stave. V tomto období sa ľudia živili prácou na poli a v lese. Pálilo sa aj drevené uhlie, napr. v Suchohradnej, časti Uhliarovo sa nachádzajú uhlíky na mieste, kde sa pálilo uhlie. Potom sa vozilo pánom na Vígľašský zámok.

Deti sa učili cez zimné obdobie u súkromných učiteľov v rodinných domoch. Učili sa čítať, písať, spočítať. Známym učiteľom bol Ondrej Babic – Ondrišov, ktorý ovládal aj hru na gajdy, zrejme si ich vyrobil sám.

V 1. svetovej vojne bojovalo 400 000 – 450 000 Slovákov, povolané boli ročníky 1882 – 1893. V tejto vojne padli aj Ivinčania, Juraj Babic – Klátik a Peter Babic – Ondrišov. Možno aj ďalší.

 



 

V roku 1926 bola na Ivinách zriadená jednotriedna škola a byt pre učiteľa. Prvý učiteľ bol Čech. Najdlhšie pôsobiaci učiteľ bol Adam Smutný, ktorý nastúpil v roku 1939 po učiteľovi Svozilovi. Pri ňom sa vystriedalo niekoľko učiteľov. Výbochová, Peter Kuric, Juraj Kanát, Vadina, Kašová, Bučková, Žiaková, Šantová, Nagyová, Kulichová, Lakotová, Pašková, Fekiačová, Farbáková. Po odchode na dôchodok p. Smutného v r. 1971 prišla pani učiteľka Hukelová, ktorá tam pôsobila do roku 1976. V škole bola tiež knižnica, ktorá bola využívaná v čase, keď ešte nebola elektrina a ani televízia. V tejto škole sa učili deti 1. – 5. ročníka. Potom išli do meštianky do Detvy alebo Očovej peši alebo pokračovali ďalej na Ivinách.

Deti sa rodili doma, rodičkám pomáhali babice, napr. Margita Kuricová,  Babicová z Hladomeru Mažarová.

 



 

V medzivojnovom období sa budovala hájenka v Suchohradnej okolo roku 1925, neskôr na Kapcovom vrchu. Na Pajte bola hájenka ešte drevená. Lesáci už mali aj svoj lesácky telefón. Hájenka v Suchohradnej bola postavená podľa nemeckého vzoru. Je veľmi pekná. Škoda, že chátra. Začali sa stavať murované domy z kameňa.

U Babicov (Šúpov) bol zriadený obchod – Rozličný tovar. Tovar vozili na prvom nákladnom aute typ RND.

U Mikuláša Kurica (u Strapkov) bola zriadená trafika, do ktorej tovar nosili na chrbte v batohu z Očovej.

Tiež sme mali vyučeného šustra Ondreja Baláža, vyučil sa vo Zvolene u pána Škoríka. Vedel poopravovať topánky, čižmy, postroje na kone.

 



 

2. svetová vojna prebiehala zo začiatku celkom pokojne. Najťažší bol posledný rok vojny. Po vypuknutí SNP prišla z Dúbrav nemecká hliadka nakupovať dobytok. Partizáni po nich strieľali. Nemci sa potom vrátili s posilou. Zviedli hornú časť terajšej Slnečnej ulice ku domu Antona Kurica (u Chrbátov). Bolo to asi 30 – 35 ľudí. Mali sa priznať, kto podporuje a pomáha partizánom, ináč ich postrieľajú. Učiteľ Vadina vedel po nemecky a označil dom, kde sa zdržiavali partizáni. Týmto tých ľudí zachránil. Nemci majiteľov domu zajali a dom podpálili. Štefan Baláž a jeho manželka Rozália sa už nikdy nevrátili. Nemci ich popravili na Kováčovej. Na Dukle padol vojak Adam Babic – Lelek. Na následky zranenia zomrela Elena Balážová, Martinova manželka. Postrelil ju nemecký vojak. Veľa mužov bolo zajatých nemeckými vojakmi do Nemecka. Našťastie sa po skončení vojny všetci vrátili domov, avšak vyhladovení s podlomeným zdravím. Ani manželky a deti to nemali ľahké, pretože museli opustiť svoje domy, evakuovali ich. Vojaci im pobrali potraviny, aj zvieratá. V priestore za Kuricovci (Strapkovci) medzi Kochulkou a dubinou, ktorú teraz vyrúbali, padlo veľké množstvo rumunských vojakov. Rusi ich tlačili pred sebou a Nemci mali v dubine guľometné hniezdo. Bol to strašný pohľad, spomínal Ján Kuric – Chrbátov, ktorý mal vtedy 9 rokov. Nad Ivinami v časti Vaľúšková spadlo počas SNP, večer 14. 10. 1944 vojenské lietadlo. Zahynulo tam 13 vojakov, jeden prežil.

Iviny boli oslobodené 15. februára 1945. Počas vojny okolo roku 1940 lesy vybudovali spevnenú štetovanú cestu do Suchohradnej, ktorá slúžila na odvoz dreva. Tiež bola spevnená cesta z Bujačieho na Príslopy. Na Kalamárku z Detvy bola spevnená cesta budovaná v roku 1935.

Vojna si vyžiadala svoje obete aj niekoľko rokov po jej skončení. Keď v roku 1948 pro kladení ohňa vybuchol granát, zahynula 6 ročná Anička Valocková a jej starý otec Pavel Valocka. Tiež v roku 1955 zahynul Mikuláš Michálik pri výbuchu granátu.

 



 

Po vojne sa ľudia s elánom pustili do opravy svojich poškodených domov.

Tiež chceli mať okrem kríža pri Bystrianskovcoch, postavený v roku 1933, obnovený v roku 2010 aj zvonicu, na ktorý sa poskladali a v roku 1948 bola aj posvätená dekanom Jánom Štrbáňom. Prvým zvonárom bol pán Filip Lupták, ktorý zvonil ráno, na obed, aj večer. Tiež vyprevádzal Ivinčanov do večnosti. Zvonička je zasvätená najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu. Každoročne koncom júna býva pri zvoničke svätá omša, kde sa stretávajú rodáci. Je tam miesto na oddych a tiché zamyslenie sa. V súčasnosti je zvonárom pán Ondrej Čierny, ktorý spolu s manželkou Annou zvonia, keď niekto na Ivinách, ale aj z rodákov odíde do večnosti. Tiež sa starajú o zvoničku a okolie. Patrí im za to veľká vďaka.

 

Príhovor pri príležitosti 70.výročia vysvätenia zvoničky

Veľavážený duchovný otec, milí hostia, drahí rodáci, synovia, vnukovia z Ivín..

Dnes si pripomíname 70.výročie vysviacky tejto Zvoničky, ktorú vykonal pán dekan Štrbáň z Detvy.

Pri tejto príležitosti musím spomenúť tie ťažké vojnové roky, ktoré sa nedajú zabudnúť.

Aj muži z Ivín narukovali na základe povolávacích rozkazov do SNP, ktoré Nemci potlačili a veľa našich otcov bolo zajatých do koncentračných táborov do Nemecka, kde im dali pocítiť všetko zlo.

Po oslobodení a ukončení vojny sa vďaka Pánu Bohu všetci povracali i keď s podlomeným zdravím.

Veľmi skrátene som spomenula prežité vojnové roky a prosím všetkých, čo sa narodili po vojne: Vážte si pokoj, proste o pokoj na celom svete.

26. 7. 1947 sa Ivinčania zišli a rozhodli postaviť túto Zvoničku, ako poďakovanie Pánu Bohu za ukončenie vojny.

Zápisnica z tohto stretnutia hovorí: Kaplnka sa postaví na pozemku Antona Kurica na Chabadovom vrchu. Na výstavbu bude použitý mäkký a tvrdý kameň, piesok, drevo, t.j. dostupné materiály.

Tu musím zdôrazniť, že pri tej neskutočnej biede, keď sa nakupovalo na lístky, si 66 rodín odkrojilo zo svojho rozpočtu a na prvý krát vyzbierali na Trnavách 6 150 Kčs a na Ivinách 5 700 Kčs. Len pre zaujímavosť, rozpočet bol 35 020 Kčs.

Boli zakúpené sochy z cirkevného ústavu Bratislava a to Kristus Kráľ – 105 cm, 2 ks anjel kľačiaci 55 cm v hodnote 4405 Kčs. Mária Mažáryová darovala sochu Panny Márie v cene 361 Kčs.

2. 2. 1948 priviezli bronzový zvon z PRVEJ ZVONÁRNY BRNO, vážiaci 72,5 kg a stál 7308,30 Kčs.

Zvon je srdcom celej zvoničky, ohlasoval čas modlitby na Anjel Pána, zvonilo sa, aj keď prichádzala nebezpečná búrka a hlas zvona vyprevádzal veriacich do večnosti. Prvým zvonárom bol Filip Ľupták.

Od vysviacky, až po dnes, každý rok je tu slávená sv. omša, na ktorú slávnostne prichádzala procesia veriacich z Dúbrav, ako púť k BOŽSKÉMU SRDCU JEŽIŠOVMU!

S veľkou úctou a vďakou na všetkých radi spomíname: Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti.

Dnes tu stojíme mnohí ako pamätníci, v tú dobu školopovinné deti, čas plynie, my sme sa zmenili, len toto dielo sa nezmenilo, akurát zub času sa naň podpísal. Preto pred 4 rokmi bola uskutočnená obnova vďaka iniciatíve nášho duchovného otca vdp. Mareka Moravčíka.

Na záver, verím, že toto dielo našich otcov a mám sa bude ďalej rozvíjať, tak ako sa rozvíja život na tejto osade. Najviac je potrebná úprava okolo zvoničky a prístupová cesta. Návrhov je viac, od Vás, ktorým toto dielo leží na srdci.

A preto: „NECH JE POZDRAVENÉ SRDCE JEŽIŠOVO, NAŠA SPÁSA!“

Ďakujem za pozornosť

                                                                            Mária Fekiačová, r. Mojžišová

 

Pri zvoničke sa konal jediný sobáš v roku 1954, a to sobáš Margity Balážovej (Šustrovej) a Júliusa Zdechovana. V roku 1965 bol postavený kríž nad Valockovci, obnovený bol v roku 2010. Obidva kríže vyrobil ivinský rodák Peter Baláž. Ďalším majstrom od dreva bol aj Štefan Lakota, ktorý vyrábal šafle, kosiská, hrable, násady, vahany a papečky, aj ozdobné na steny. Každý gazda si vedel povyrábať rôzne náradie, hlavne v zimnom období.

Ženy párali perie, tkali plátno, pokrovce, viaceré vedeli pekne vyšívať krivou ihlou, napríklad Pavlína Kuricová (Chrbátová) a Angela Kuricová (Strapková) vyšili aj plachtu na oltár do zvoničky. Ale boli viaceré vyšívačky: Anna Balážová, Anna Melichová, Emília Môťovská, Elena Výbošťoková a ďalšie.

 

V roku 1949, keď bol polesný pán Pavel Hukel, bola postavená v Suchohradnej kolkáreň (bowling), kde sa v sobotu a nedeľu hrávali kolky. Prichádzali ľudia z okolia a bývala tam dobrá zábava.

V roku 1953 založili na Ivinách JRD, do ktorého po prehováračkách vstúpili všetci, okrem 7 roľníkov (kulakov). Nevie sa,  prečo sa to družstvo po roku rozpadlo. Údajne sa aj rozkradlo. Roľníci si zobrali svoje polia , aj statky a hospodárili súkromne. V družstve ostalo 7 – 10 členov, ktorí hospodárili asi na 120 ha. Zakladajúci členovia boli Peter Mlynarčík, Peter Mojžiš a Anton Kuric. Vtedajšia komunistická vláda chcela súkromníkov zlikvidovať, predpisovala im vysoké dodávky (kontingenty), za ktoré im platili veľmi málo. Preto sa im nežilo dobre. Nežilo sa dobre ani družstevníkom, pretože zarobili jednu jednotku za deň, čo boli 3 Kčs.

Prvým predsedom družstva bol Anton Kuric. Po jeho tragickej smrti (zahynul na kolajniciach pri Vlkanovej) bol predsedom Mikuláš Kuric (Maťkov) až do roku 1971, keď sa zlúčilo s JRD Očová. V roku 1975 zobralo JRD Očová aj ostatných súkromníkov do JRD. Mladí ľudia preto odchádzali do dedín a miest.

V roku 1955 postavili pre JRD drevený barak asi o rozmeroch 10x15 m. mal slúžiť ako kurien pre sliepky. Sliepky tam ale nikdy neboli a barak slúžil ako kultúrny dom. V tej dobe to bola v celom okolí najväčšia miestnosť, kde bývali zábavy, aj bitky. Hrali sa tam aj divadlá.

V roku 1957 som tam začal chodiť do 1. Triedy, pretože škola sa opravovala. Občas sa tam premietol nejaký film, ale museli požičať elektrocentrálu od vojakov, pretože elektrina nebola. Slúžil do roku 1963, potom sa zvalil, pretože nemal dobrý základ.

Televízia nebola, ani rádio, preto mali ľudia čas nacvičiť pred Vianocami betlehemcov. Po Vianociach, väčšinou pán učiteľ Smutný, Peter Kuric, Juraj Kanát a iní nacvičovali divadelnú hru, ktorá sa hrala na Veľkú Noc. Tieto hry chodili hrať aj po iných dedinách po okolí.

Napríklad: Kamenný chodníček

                  Statky – zmätky

                  Buky podpolianske

                  Bičianka z Doliny

                  Surovô drevo

                  Chudák manžel

                  Figliar Matej

                  Kubo

                  Bačova žena

                  Ľadová kráľovná (deti)

 

Pán učiteľ Smutný prišiel na Iviny asi v roku 1939 a učil deti do roku 1971. Po ňom prišla učiť Anna Hukeľová. Učiteľ Smutný sa venoval aj včelám a tiež bol pestovateľ ovocných stromkov. Vysadil čerešňový sad v Sudovej, jablkový pod zvoničkou a nad Libiakovci. Z jeho škôlky mali stromky ľudia z celého okolia.

V škole bola tiež malá knižnica, hlavne pre deti, ale aj pre dospelých.

 

Prvý obchod na Ivinách začal fungovať u Babicov (Šúpov), ktorí mali tiež prvé nákladné auto Praga RND značka S – ZN 424, rok výroby 1943, ktoré im v roku 1953 zobrali do JRD.

Tiež v tomto období fungovala trafika u Mikuláša Kurica (u Strapkov). Tovar nosili v batohu na chrbte alebo na voze z Očovej.

Od roku 1948 začal fungovať obchod rozličný tovar u Jozefa Babica (u Huliakov) v drevenici a od roku 1952 v murovanom obchode, kde bola aj krčma, fungovali 6 rokov. V tomto obchode sa dali kúpiť potraviny, drogéria, papier, kovo a iný tovar. Tiež tam vykupovali vajcia, maliny a šípky.

 

V roku 1981 si Ivinčania postavili obchod svojpomocne (Akcia Z).

V roku 1950 sa začali stavať Podpolianske strojárne. Aj ľudia z Ivín chodili pracovať do strojární. Vozil ich na nákladnom aute Praga SPT pán Almáši.

Autobus na Iviny začal premávať od 6. 1. 1952 (na 3 Krále). Hostina sa konala v škole. Prvými vodičmi boli páni Ďuriš a Suchánsky.

 

V roku 1957 prišla na Iviny motorová striekačka s vybavením, ktorá sa ťahala za traktorom. Hasičské družstvo malo 10 členov. Veliteľom bol Pavel Valocka. Predtým bola striekačka ručná, ťahaná koňmi.

Prvé osobné auto, Škoda Octavia, mal pán Ondrej Babic (Hladomer) v roku 1966.

Iviny patrili pod obec Očová a od 1. 1. 1964 pod obec Dúbravy. Predsedom MNV bol aj Ivinčan Ján Ostrolúcky. Začiatkom 60. rokov mali Iviny okolo 346 obyvateľov. V tomto období sa začalo vravieť, že Iviny sú na dožitie, nesmelo sa stavať, preto sa mladí začali vysťahúvať a starí vymierať.

Telefón bol na dvoch miestach: JRD u Čiernov, predseda MNV Ostrolucký, neskôr v obchode.

V 60. a 70. rokoch chodieval MuDr. Fendek ordinovať na Iviny každý utorok. Ordinoval v hájenke v Suchohradnej, neskôr u Babicov (Podhrackov).

Koncom 50. rokov a začiatkom 60. rokov sa postavilo vyše 20 domov. Tieto domy poznáte podľa ihlanovitej strechy. Škoda, že ich nestavali do radu, bola by to pekná ulica.

V týchto rokoch sa ešte udržiavali spoločenské akcie – kosenie a hrabanie sena, mlátenie, stavanie májov, páračky, svadby.. Tieto akcie sa nezaobišli bez spevu a zábavy. Spevom chodili šichníčky (ženy, čo pracovali v lese), keď išli peši domov z práce. Keďže neboli autá, vozilo sa na vyzdobených vozíkoch, na koníkoch boli tiež vyšívané uteráky.

 

Viacerí Ivinčania vedeli zahrať na harmonikách pri rôznych príležitostiach alebo len tak pre seba. Napr.: Pavel Babic (Klátik)

                    Ján Babic (Klátik)

                    Martin Baláž (Bánik)

                    Mikuláš Baláž (Strapkov)

                    Ondrej Baláž (Šuster)

                    Ondrej Baláž (Šuster – vnuk)

                    Ján Lakota

                    Ján Môťovský

                    Ján Kuric (Strapkov)

                    Milan Valocka

Husle: Jozef Michálik,

            Mikuláš Kuric (Strapko) v dychovke v Očovej,

            Pavel Babic (Ondrišov)

 

V roku 1971 vznikla ľudová hudba: predník –  Ondrej Valocka,

                                                          kontra – Ján Kuric (Ondríkov),

                                                          basa – Pavel Babic (u Melichov),

                                                          akordeón – Peter Babic (Šumnov),

neskôr sa pridali k nim: Pavel Klinec – husle, Jozef Konôpka – kontra, Jozef Konôpka – saxofón. To už hrávali po svadbách.

V roku 1963 bola zavedená elektrická energia. V škole sa začali premietať filmy. V sobotu ich premietal Marián Smutný. Postupne si ľudia začali kupovať televízory a prestali sa premietať filmy, aj hrať divadlá.

Na začiatku boli vonkajšie svetlá len dve, a to na zastávkach v Suchohradnej a pri kríži. V 90. rokoch pribúdali ďalšie. Bol zavedený aj obecný rozhlas.

Na začiatku 70.rokov chodili dievčatá z lazov (Skliarovo, Zánemecká, Blato) pracovať do lesov. Bývali v byte pri lesáckej maštali. Bývalo tam 7 dievčat cez prázdniny.

V roku 1972 bola spravená asfaltová cesta do Suchohradnej. Asfaltová cesta bola spravená aj smerom do Sucholazov a ku škole. V roku 2004 aj Slnečná.

Počet obyvateľov v roku 1910 bol 162, v roku 1960 bolo obyvateľov 346.

V roku 2010 klesol počet obyvateľov na 110.

Od roku 2010 sa začali stavať nové domy, napr. v roku 2018 sa začalo stavať 5 domov. A celkovo za 10 rokov sa postavilo 15 domov a viaceré sa obnovili. Škoda len, že viacerí trvale bývajúci, nemajú trvalý pobyt na Ivinách. Pomohlo by to rozpočtu obce.

Okrem pravidelného stretnutia na svätej omši na Petra, Pavla (70 krát), sme sa dvakrát stretli v máji pri obchode s husličkami, heligónkami a občerstvením. Je to dobrá príležitosť zoznámiť sa navzájom, starí obyvatelia s novými.

V súčasnosti vedie cez Iviny cyklotrasa na Kaľamárku a do Detvy. Turistická trasa vedie z Očovej cez Iviny, Príslopy na Poľanu.

V roku 2020 sme sa pre pandémiu nestretli pri obchode.

Svätá omša bola tiež s obmedzeniami, rúškami.

V roku 2021 nás ohrozovali medvede, včelárom ničili úle, ale zožral aj Poništovi sliepky, Mirovi Kapcovi capa.

Jeden medveď bol zastrelený pri kontajneri.