Škola - História školy

Tunajšia škola existovala údajne už v roku 1832, nie je však známe, kde stála, ani kto ju vydržiaval. V obecnej kronike sa len udáva, že bola jednotriedna a v tom čase mala asi 25 žiakov. Prvým známym učiteľom bol Matej Žiak, rodom Moravan. V roku 1863 bola v Dúbravách postavená jednotriedna rímskokatolícka ľudová škola, ktorej budova stojí dodnes. K nej bol postavený aj byt pre učiteľa. Školu vystavali obyvatelia obce vlastným nákladom a aj učiteľov vydržiavali spočiatku sami. Spôsobovalo to zrejme problémy, aj preto tu žiadny z nich dlho nepôsobil. V obecnej kronike nájdeme len meno jedného z nich, Jána Hančoka, za účinkovania ktorého bola škole pridelená záhrada, oráčina, pastva a lúka, čiastočne nahradzujúce učiteľovi plácu. Niektorí učitelia ich obrábali, ale väčšinou zostávali v prenájme. V ďalších  prameňoch sú zachytení Jozef Mačák (1925) a František Kliment (1929). Počet školopovinných detí v obci sa zvyšoval, a tak tu bola roku 1931 zriadená druhá dočasná trieda. Keďže v škole bola len jedna učebňa, bolo vyučovanie spočiatku striedavé, neskôr ako trieda slúžil učiteľský byt. V roku 1937, keď školu viedla Jarmila Žúrková, počet žiakov presahoval 120, preto sa začalo uvažovať o stavbe novej školskej budovy. Tento plán sa však nezrealizoval, pretože ani cirkev ani obec nemali dostatok financií. Podľa pisateľa kroniky, ani samotní obyvatelia Dúbrav nejavili veľký záujem o školské záležitosti: "Školská dochádzka vykazuje priemerne po ceký rok 20 % chybujúcich žiakov, nehľadiac už ani na to, že sa nedá riadne vyučovať, keďže niet v škole ani riadnej mapy republiky československej."

Ďalšieho riaditeľa poznáme po mene až v roku 1941. V septembri bol na tunajšiu školu dočasne pridelený Miroslav Miština, už v decembri 1941 ho vystriedal Ladislav Maloveský, ktorý na školu prišiel aj so svojou manželkou Izabelou. Nový riaditeľ prišiel do jemu nepredstaviteľných pomerov: "Múry budovy išli už spadnúť, okná, dvere, dlážka všade zhnité. V komore školy bola jama so smetiskom. Na múroch na mnohých miestach bolo vápno nabielené vo vrstvách hrubých až 8 cm, čo miestami už vlastnou váhou odpadávalo. Školské potreby boli rozhádzané a roztratené. Ako spomínal očitý svedok..., za istého učiteľa pôsobiaceho pred tromi rokmi v tejto škole, držal hydinu vždy v predsieni školskej budovy. Múry v učebni boli orýpané a obkopané do 1 metrovej výšky." Navyše, riaditeľovi bol oficiálne pridelený byt, miestnosť u krajčíra Jozefa Kapca. Zrejme z podnetu riaditeľa Maloveského prebehla v roku 1942 oprava školskej budovy, na ktorú prispel štát sumou 12 000 korún. V pribehu vojny bola škola opäť značne poškodená.

V roku 1953 pristavili k starej školskej budove novú učebňu. V tomto období na škole pôsobil riaditeľ Pavol Sihelský. Ani po tejto generálnej oprave však budova školy "nevyhovovala po hygienickej stránke výchovno-vyučovacej práci." Nová riaditeľka Ela Brodnianska, ktorá vystriedala Siheľského v roku 1958, opísala stav školy takto: "Veľkým nedostatkom našej školy je skutočnosť, že po vodu sa musí chodiť až k Ondrejovi Plevovi. Hygienicky nevyhovujú ani naše záchody, ktoré sa musia v krátkom čase prestaviť - vymurovať. Učebné pomôcky máme zložené v malej miestnosti, ktorá slúži aj za zborovňu. Tu si píšeme prípravy, opravujeme zošity a vybaujeme svoje práce." Škola bola v tom čase už trojtriedna a ročne ju navštevovalo 80 - 100 žiakov 1. - 5. ročníka. Starší žiaci dochádzali do Detvy.

Život školy a jej prácu ovplyvňoval v 50. rokoch 20. storočia aj taký fenomén, akým bolo združstevňovanie a zakladanie jednotných roľníckych družstiev. Ako zaznamenala riaditeľka, ľudia, ktorí boli proti založenu družstva "obávajúc sa agitácie nechodili na žiadne podujatia. Bojkotovali teda aj rodičovské združenia." Výstižným príkladom vtedajšej reality Dúbrav je aj ďalši zápis v školskej kronike: "Boľavým problémom v Dúbravách je zber. Začali sme so zberom papiera. A výsledok? Nazbieralo sa za jedno papierové vrece, ktoré keďže bolo len jedno, použila  školníčka, Anna Grňová na kúrenie. Ľudia nie sú veľmi nadšení čítaním a niekoľko novín, ktoré odoberajú, stačia aj spotrebovať."

V roku 1965 sa škola aj jej učitelia dočkali ďalšej generálnej opravy budovy školy. Neprebehla však bez problémov. Škola dostala peniaze aj stavebný materiál, pracovné sily si však musela zabezpečiť sama. Tak oprava prebehla za pomoci rodičov. "Žiaľ našli sa aj takí, ktorí veľmi neochotne prišli pomôcť, lebo sa im nepozdávalo, že tu menej zarobia ako u súkromníkov a zabudli, že sa jedná o školu, do ktorej budú chodiť ich deti." Učiteľkám dalo veľkú námahu, aby zabezpečili dostatok brigádnikov. Pisateľ kroniky následne zatrpknuto dodáva, že p ri oprave kostola podobné problémy neboli, ľudia sa dokonca sami hlásili, že chcú pomôcť.

Učiteľský zbor sa stabilizoval, čo sa odrazilo aj na zlepšenom prospechu žiakov. Na poste riaditeľky vystriedala Elu Brodniansku Mária Vidiečanová (1961 - 1962), po nej túto funkciu zastávali Vladislav Lakota (1962 - 1964), Zlata Šmáľová (1964), Alžbeta Pivarčiová (1964 - február 1967), Zlata Šmáľová (1967), Alžbeta Pivarčiová (1968 - 1978).

Základná škola v Dúbravách bola zrušená v roku 1978.