Navigácia

Obsah

Z kroniky obce

Úvod

"Pracuj každý s chuťou usilovnou na národa roli dedičnej...." a potom uvidíš čím boli Dúbravy kedysi, čím sú dnes a čím budú.

Knihy majú svoje osudy - hovorí latinské príslovie a takýmto osudom dostala sa mi do rúk pamätná kniha obce Dúbrav. Obecné zastupiteľstvo podľa vládneho nariadenia republiky Československej a podľa zákona zo 30. januára 1920 č. 80 par. 1 - 12, poverilo ma úlohou kronikára. Ako základy k tomuto dielu, slúžili mi staré v obvodnom notáriate sa nachodiace knihy, notársky archív, staré písma uschované na očovskej fare, archív vígľašského zámku a tradícia žijúcich svedkov v Dúbravách. Pozitívnych dát, na ktoré by sa ohľadom najstarších dejín obce mohol spoľahnúť nemám, a čo som získal, zachovala zväčša len tradíciou, ovšem i tu nakoľko môžem, snažím sa zaznamenávať objektívne a pokiaľ možno pravdivo, aby budúce pokolenia mohli čerpať z minulosti a dejín pre ďalší vývoj nateraz malej rázovitej Podpolianskej obci, majúcej svoju budúcnosť.

V Dúbravách 10. augusta 1937, kronikár

Plán obce

V posledných rokoch, hlavne po prevrate sa obec značne rozšírila. Dnešný jej stav znázorňuje po stránke pôdorysnej hore zakreslený plán.

Vznik obce

O vzniku ako aj o najstarších dejinách obce, niet žiadnych pozitívnych dát. Tradícia hovorí: Praobyvateľom a pravdepodobne i zakladateľom Dúbrav bol akýsi dvorný služobník na Vígľašskom zámku, ktorý pre neznáme milostné zápletky bol zo dvora zámku prepustený, ale pre svoje zásluhy u vtedajšieho pána, dostal rozsiahle pozemky na mieste terajších Dúbrav. Toto bol najvzdialenejší kút vígľašského panstva, práve na hranici medzi Očovou a Detvou porastený pravdepodobne dubmi a podľa toho dostala nová osada tiež meno Dúbravy. Tu sa náš praobyvateľ usadil a postavil si bývanie (viď na pláne č. 1). Pozdejšie tieto staviská zhoreli a zostala z nich len sypáreň, ktorá tu ešte i dnes stojí (viď plán č. 2). Ako sa pomery ďalej vyvíjali už ani tradícia nezachovala. Až v roku 1626 už Dúbravy tvorili samostatnú obec. Od roku 1817 ako samostatná obec prispieva k niektorých spoločným výdavkom obce Očová. Medzi tieto spoločné výdavky bol zahrnutý aj plat vtedajšieho notára. Až do tochto času rozkladala sa celá vlastná obec od kostola až po cintorín. Mala celkom asi tridsať domov. V roku 1877 - 1878 bola prevádzaná komasácia a obyvatelia Húsovej pretože ich pozemky ležali medzi pozemkami panstva vígľašského, boli prinútení presťahovať sa do Dúbrav. Osadzovali sa počnúc od kostola smerom k Očovej a založili tak do konca roku 1779 novú časť Dúbrav, ktorá bola tiež podľa nich nazvaná Húsová. Od roku 1886 všetky administratívne záležitosti prechádzajú cez Očovú a sú s ňou tesne spojené. Nič mimoriadneho po celý ten čas sa nestalo a v tak tichých životných a skromných pomeroch vyvinula sa obec v dnešný jej stav.

Svetová vojna

Keď balkánskou iskrou hodenou 28. júna 1914 vzňal sa celý svet, ani naša obec nebola ušetrená od tejto pohromy. Dňa 1. augusta 1914 v raňajších hodinách bola i v našich Dúbravách vyhlásená mobilizácia a všetci vojno povinní ešte toho dňa nastúpili ku svojim plukom a s týmito na ruskú a srbskú frontu. Do konca roka 1914 odišlo na vojnu spolu 23 mužov, ktorí zanechali doma 32 rodinných členov. Na týchto dostávali mesačne 44 880 Kč štátnej podpory. Do konca nasledujúceho roku t. j. 1915 nastúpilo do vojny spolu 79 mužov, zanechajúc doma 89 rodinných členov, ktorí dostávali mesačne 1815 60 Kč štátnej podpory. Celkom, do konca svetovej vojny nastúpilo 80 mužov do vojny, ktoré zanechali 91 rodinných členov a tí dostávali 1856, 40 Kč podpory. Vojenskej povinnosti boli oslobodení dvaja. Počas svetovej vojny invalidmi zostalo spolu 8 mužov. Vdov zostalo spolu 22 s 31 sirotami. Zásobovacie pomery počas svetovej vojny neboli najhoršie, nakoľko boli ľudia každoročne v lete i včas potreby zamestnaní pri vígľašskom veľkostatku a takto si zaobstarávali potrebné veci k živobytiu až do konca vojny. 

Dňa 28. októbra 1918 bola vyhlásená samostatnosť Československého štátu a vojaci sa pomaly vracali domov. Čisto slovenské obyvateľstvo tešilo sa už koncu hroznej svetovej vojny a s veľkou radosťou uvítalo slobodu slovenského národu, resp. utvorenie nového slobodného, samostatného Československého štátu.

Nasledujúceho roku, t. j. v máji roku 1919 zachvátila i Dúbravy nová boľševická invázia, ktorá trvala celkom štyri týždne. Obyvateľstvo už vopred informované o tejto novej záplave tiahnúcej sa od Lučenca smerom na Zvolen, poddalo sa ihneď bez vzpierania, pretože boľševici domáhali sa všetkého na bezbrannom ľude zbraňou a násilím. I táto doba však prešla bez väčších výtržností a pomery sa pomaly konsolidujú a obyvateľstvo sa podrobí predpisom a nariadeniam novoutvoreného Československého štátu.

Verejná správa obce

Od najstarších čias je známa obec Dúbravy ako obec samostatná, majúca od najstarších čias vždy svojho starostu, ktorý na počiatku jestvovania tejto osady bol i tunajším notárom. Administratívne spojený a podriadený bol priamo Veľkej Slatine, až v 17. resp. 18. storočí pridelené boli Dúbravy k Očovej a s ňou sú až do dnes administratívne spojené a k obvodnému notárstvu Očová pridelené.

Dnes má správu obce v moci dvanásť členné obecné zastupiteľstvo so starostom Jozefom Kapcom v čele.

Užší správny zbor obce tvorí obecná rada, pozostávajúca s 1/ 3 obecného zastupiteľstva. Má teda štyroch členov a to okrem menovaného starostu ešte p. podstarostu Pavel Babic, pokladník Matúš Šmáľ a riadny člen obecnej rady Ondrej Smutný. Okrem toho má ešte komisiu a to: finančnú, stavebnú a zdravotnú, ktoré sa starajú o veci svojho oboru. Správa obce, resp. obecné zastupiteľstvo starostlivo spravuje obecný majetok, vyberá poplatky, dane, dbá o poriadok a bezpečnosť v obci, stará sa o udržanie obecných ciest a o požiarne záležitosti, ustanovuje obecných úradníkov, čiastočne i učiteľov volí a spolupôsobí pri obstarávaní záležitostí okresných, krajinských a štátnych.

Zemepisná poloha

Obec Dúbravy leží v malebnej kotline pod Poľanou na severozápad od Detvy a na juhovýchod od obce Očová. Kartograficky ležia Dúbravy na 37° 2 východnej dĺžky áľa Ferra 48° 35 minút severnej zemepisnej šírky. Malá obec vo východnej časti zvolenského okresu je vzdialená od Očovej na 7,5 km a počínajúc od kostola v Dúbravách až po obecný dom v Detve meria hradská 6,5 km. Nadmorská výška obce je 436 m. Dúbravy ležia v kotline chránenej od severu a čiastočne východu horami a vrchmi západného pásma Poľany. Od juhu je chotár čiastočne krytý horami zvané Rohy. Celá táto kotlina je otvorená na západ a tvorí okno do Zvolenskej kotliny. Celkove Dúbravy nemajú výhodnú polohu ani po stránke hospodárskej, ani zdravotnej a tým menej kultúrnej, pretože sú zasunuté ďaleko medzi hory, ktorá poloha nedovoľuje ľahšie spojenie s ostatným kultúrnym svetom.

Hradská vedúca z Detvy do Očovej, bola i v Dúbravách centrom všetkého života už od počiatku, a preto tiež udávala smer stavbám domov a tvorí tepnu celého života obce. Tak celá obec v pôdoryse je pretiahla pozdĺž tejto hradskej od východu na západ až na niektoré štvrte obce, ako je Kút, t.j. štvrť osadená popri ceste od Periny, ktorá odbočuje hneď od mostu dúbravského potoka na juh. Ulička odbočujúca od hlavnej ulice pred kostolom, vedie na Pažiť, štvrť osadená zväčša cigáňmi. Vlastné Dúbravy, teda centrum a základ obce, tiahne sa od kostola až po cintorín. Opačným smerom, t. j. od kostola smerom k Očovej, rozkladá sa nová časť obce zvaná Húsová . Táto časť má svoj ráz, líšiaci sa od ostatnej obce tým, že je už prispôsobená viac dnešným novším pomerom a požiadavkám. Vývojový smer obce je i ďalej riadený hlavnou hradskou. Dúbravy sa tedy stále predlžujú smerom východo- západným a počítajú celkom 105 čísel domov. Staré domy sú zväčša drevené, avšak zachovaný je z nich malý počet. Domy stavané prevratom sú väčšinou až na Kút kryté slamou. ( O Kúte, zmienim sa pozdejšie. ). Len nové stavby sú murované, kryté škridlou a majú väčšie okná, než domy staré, do ktorých sa sotva hlava strčí. Už na prvý pohľad dýcha tu všetko chudobou, ale súčasne akousi spokojnosťou. Stavby sú celkom jednoduché, bez ozdôb a bez svojrázu. Každá rodina má jednu izbu a kuchyňu obyčajne nedláždenú. Pritom je niekedy nejaká komôrka a vedľajšie hospodárske stavenie, stavané von ku záhrade. Celkove robia Dúbravy v dnešnom ich rozsahu a zriadenosti z vtáčej perspektívy dobrý dojem malej obce.

Obecný majetok

Ako malá je obec vo svojim rozsahu, tak tiež jej chotár je pomerný k počtu chudobného obyvateľstva. Celý chotár obce meria 980 katastrálnych jutár 93 siah. Z tohto majetku pripadá na samú obec 18 katastrálnych jutár a na jednotlivých súkromníkov 962 katastrálne jutrá. Čistý katastrálny výnos celého v chotáre obce sa nachodiaceho majetku činí 5 890 Kč. Pozemková daň činí 1178 Kč.

Obecný majetok obce Dúbrav činí katastrálne jutra 1318 siah lúky, 800 siah hory, 13 katastrálnych jutár 527 siah neúrodného majetku. Okrem toho pozemkového majetku ma obec ešte jednu maštaľ pre obecné býky v hodnote 14 tisíc korún. Hodnota celého majetku činí 6810,40 Kč. Okrem toho má obec vo vkladoch 700 Kč a v cenných papieroch 3700 Kč. Nakoľko obec väčšie podniky neprevádza, keďže nemá na ne uložený značný kapitál – nemá tiež preto žiadnych dlhov. V roku 1927 vykazuje rozpočet obce Dúbravy 4706, 50 Kč príjmu a 12 076, 30 Kč výdavku. Pasíva tedy činí 7 369,30 Kč, na ktorú bola vyrubená 465 %- ová obecná prirážka. Celý tento nemovitý a movitý majetok spravuje obecný výbor so svojimi podriadenými a stará sa o dôkladné správne a užitočné hospodárenie v obci.

Hasičstvo

Už od dávnych čias mali Dúbravy svoj hasičský zbor súc dôkladne poučený minulosťou ( viď. Požiare ) o dôležitosti tejto inštitúcie v obci. Od kedy však tento hasičský zbor jestvoval nie je známe, viem len toľko, že bol dobrovoľný a bez presnej organizácie. Až 15. septembra roku 1935 bol založený a podľa stanov krajinského úradu organizovaný 15 – členný povinný hasičský zbor, ktorý trvá stále, udržiava svoje riadne cvičenia pod veliteľom Pavlom Babicom. Hasičský zbor včas potreby i pri cvičeniach účinne narába s hasičskou striekačkou. Predstavenstvo zboru tvorí spomenutý veliteľ, jeden náhradný veliteľ, jeden četovodič a dvaja samaritáni. Zbor má i svoju vlastnú rovnošatu, ktorú dostal dňa 1. októbra 1936 od obce. Dňa 12. septembra 1937 zúčastnil sa náš hasičský zbor okresného cvičenia a jubilejného zjazdu usporiadaného v Detve na 10. výročie založenia hasičského zboru v Detve.  Z tohto okresného cvičenia na ktorom boli zastúpené hasičské zbory : Detva, Zvolen, Zvolenská Slatina, Očová, Kriváň, Vígľaš a Dúbravy, odniesol si náš hasičský zbor prvé pochvalné uznanie. 

Požiare

V období asi 50tich rokov prežili Dúbravy niekoľko požiarov, ktoré mali značný vplyv na vývoj obce. Ani koncom 19. storočia, resp. okolo roku 1886 zachvátil požiar celý zubercovský majetok ( viď. na pláne č. 1 ), ale vtedy už bývali v ňom Šmálovci, predchodcovia a dedovia terajších Šmálovcov, tiež tam bývajúcich. Z celého tohto majetku zostali len holé múry obytných domov a všetky hospodárske staviská ľahli popolom a nové na ich mieste neboli už stavané v tom istom rozsahu.

Väčšia pohroma zasiahla Kút koncom júna roku 1914. Celá táto štvrť bola vtedy pod slamou. Príčinou požiaru bol blesk. V krátkej dobe zhorelo 6 obytných domov i s hospodárskymi staviskami. Obyvatelia sa ťažko zmáhali z tejto pohromy, ale nové obytné úhľadnejšie domčeky kryli už škridlou, len vedľajšie stavby pokryli znovu slamou. Tak sa stalo, že v roku 1924 z neznámych príčin zhoreli znovu na tom istom mieste všetky štály a humná kryté slamou a dva obytné domy. Ostatné sa už dali zachrániť, lebo boli aspoň čiastočne kryté škridlou. Obyvatelia nestrácali ducha ani v takto ťažko postihnutý čas a usilovne vždy pracovali na nových príbytkoch. Iných väčších – menších pohrôm žiadnych obec neprežila.

Nočná stráž

Od nepamäti udržuje v obci nočnú stráž obecným zastupiteľstvom poverený, platený obecný hlásnik. Jeho úkol beží v tom, že prechádza po celú noc od jedného konca obce k druhému koncu obce a bdie nad spokojným spánkom svojich spoluobčanov. Pritom nezabúda každú hodinu nočnú odhlásiť znamením trúbi. Každú hodinu nočnú odtrúbi určitý počet hodín. Zastaralý, ale svojrázny tento zvyk udržuje typ podhorskej tichej slovenskej dedinky.

Dopravné pomery

Vzhľadom na odľahlú polohu a zanedbané cesty, boli až do roku 1931 dopravné pomery obce dosť biedne a obec sama len vozom a peši prístupná. V dobách pred rokom 1930 dalo sa do Dúbrav ťažko vozom dostať, ba možno povedať, že na jar v dobe topenia snehu pri rozvodnenom potoku na Hradnej nebolo možno vôbec prejsť, pretože nebolo ani jedného mostu cez vodu. Do Detvy bola cesta tak skalnatá a vodou vymytá, že bolo ťažko prejsť po nej peši, nie to ešte vozom a tým, menej s nejakým nákladom. Pričinením a zásluhou podstarostu Pavela Babica a pokladníka Matúša Šmála začalo sa v apríli roku 1932 so stavbou novej hradskej. Od Detvy až po dúbravský chotár stavala hradskú obec Detva a ďalej jej pokračovanie v dúbravskom chotári, t. j. od kríža vyše dediny začali už stavať Dúbravci. Boli to spočiatku len povinné práce, ale pretože takto by sa bola hradská ťažko vystavila, vyžiadala obec núdzovú podporu od ministerstva sociálnej pečlivosti a dostala celkom 40 tisíc korún podpory. Za tieto peniaze bola potom postavená hradská cez celú obec, cez chotár dúbravský až po očovský chotár. Táto práca trvala až do 15. augusta roku 1932. Ďalej sa pokračovať nemalo , lebo peňazí už nebolo. Až v máji roku 1933 začalo sa znovu pokračovať na stavbe tejto hradskej, nakoľko obec dostala znovu podporu od okresu a to 3 tisíc korún. Na tieto peniaze boli dávané stravovacie lístky a k tomu ešte občania vykonávali povinné práce. Hradská bola dostavaná až po Hradnú do 1. júna roku 1933. Tretie obdobie tejto stavby trvá cez leto roku 1934, kedy znovu dostala obec od okresu 3 500 korún a od ministerstva sociálnej pečlivosti 2000 korún a postavila hradskú až do polovice priestoru medzi prvým a druhým mostom. Na ďalšie konečné dostavenie a spojenie so štátnou hradskou dostala ešte obec 3 tisíc korún od okresného úradu a jeden tisíc korún doložila z obecnej pokladnice. Tak bola konečne hradská dostavaná a spojená so štátnou hradskou vedúcou na Vígľaš a Zvolen. Ťažko pracovali Dúbravci, ale vytrvale, aby aspoň takto boli spojení s ostatným svetom. Dnes sa tieto dopravne pomery značne zlepšili a dostane sa do Dúbrav i auto ako nákladné tak i osobné. Spojenie so železnicou je ovšem i dnes ťažké zvlášť v zime. Najbližšie železničná stanica Vígľaš, je vzdialená pol druhy hodiny cesty v lete za priaznivého počasia – v nepriaznivom čase dá sa sotva prejsť cez vodu. Ľahšie a pohodlnejšie spojenie je so železničnou zástavkou Detva, ktorá je vzdialená asi 10 km od Dúbrav. Ľud si však na to úplne zvykol a žije spokojne svojským životom i bez lepšieho spojenia so svetom zájde si do okresného mesta Zvolena včas potreby i peši naučený súc tak cestovať od počiatku. 

Škola

Podľa zachovaných starých listín v očovskom farskom archíve, dúbravská škola jestvovala už roku 1832. Kde sa však vyučovalo a kde táto škola bola, to nie je známe. Bola jednotriedna a mala v tom čase asi 25 žiakov. Prvým známym učiteľom bol Matej Žiak, rodom Moravan. Mal učiteľské vzdelanie a pôsobil tu viac rokov. Roku 1863 bola postavená Rímskokatolícka ľudová jednotriedna škola, ktorá jestvuje až do dnes. ( Viď. Plán č. z. ). K nej bol postavený aj byt pre učiteľa. Túto školu postavili obyvatelia obce vlastným nákladom a aj učiteľov vydržiavali spočiatku sami. ( Viď. Kronika školy ). S tým boli ovšem spojené veľké ťažkosti a tak učitelia sa tu veľmi často striedali a ani jeden nemohol dosiahnúť priemerného a žiadúceho výsledku. Za účinkovania učiteľa Jána Hančoka bola prevádzkovaná komasácia a škole bola pridelená záhrada, oračina, pastva a lúka. Tieto pozemky niektorí učitelia obrábali, ale väčšinou zostávali v prenajme. Pretože behom času a mnoho rokov pribudlo značne žiakov do školy a nepostačovala jedna trieda, bola roku 1931 zriadená druha dočasná trieda a zvolená tiež druhá učiteľská sila. Vyučovanie bolo spočiatku striedavé, až neskoršie bola zriadená z bytu učiteľa nová trieda. Dnes ovšem nevyhovuje školským požiadavkám ani jedna z týchto tried a je nutné postarať sa o tretiu triedu, pretože počet žiakov už presahuje číslo 120. V marci roku 1937 konala sa v rímskokatolíckej škole porada o stavbe novej školy, ktorá však nemala žiadneho pozitívneho výsledku, nakoľko ani cirkev ani obec nemá natoľko hmotných prostriedkov, aby mohla novú školu postaviť. Okrem toho je tu aj slabý záujem o vzdelávanie a vôbec slabé porozumenie pre školu. Na tomto poli sa tedy v Dúbravách musí ešte mnoho pracovať. Dokazuje to najlepšie školská dochádzka, ktorá vykazuje priemerne po celý rok 20 % chýbajúcich žiakov, nehľadia už ani nato, že sa ani nedá riadne vyučovať, keďže niet v škole ani riadnej mapy republiky Českolslovenskej. Toto je ťažká otázka pre obec a ešte ťažšie riešiteľná v dnešných tunajších pomeroch.

Kostol

Všetci obyvatelia obce boli od počiatku katolíci a to katolíci dobrí. Od prvých počiatkov chodili do kostola očovského, kde tiež ako cirkevníci pod očovskú faru patrili. Až v roku 1834 bol postavený kostol i v Dúbravách ( viď. Plán č.3 ) Ako k tomu došlo nie je známe. Tradícia hovorí, že tento kostol dala postaviť akási grófka, pravdepodobne z vígľašského panstva. V dobe Boľševického vpádu bol ukrytý niekoľko hodín v tomto kostole vtedajší detviansky kaplán Vajcík, druh popraveného Prokopa. Bohoslužby v tomto kostolíku odbavujú sa len na veľké sviatky a včas pohrebu. Náboženský ľud však sa schádza v tomto kostolíku k spoločenským modlitbám i bez kňaza každú nedeľu odpoludnia, každý večer v mesiaci októbri a každý piatok v máji. Na zvonici kostola je upevnený jeden zvon. Je to už druhý zvon ako jestvuje kostol.  Prvý o niečo menší sa okolo roku 1880 rozbil, takže sa občania zložili na nový, ten jestvuje do dnes a hlas jeho trikrát denne rozlieha sa dúbravským chotárom, povzbudzuje a napomína ľud k modlitbám. Zbožnosť ľudu javí sa hneď pri vchode do obce. Jak na jednom, tak i na druhom počiatku obce sú postavené veľké kríže. Prvý z nich pri ceste z Dúbrav, bol postavený a vysvätený roku 1922 na žiadosť a trovy Jána Debnára. Druhý kríž, vyše dediny dal postaviť Juraj Majdák – roku 1936 a tretí pred kostolom dal postaviť Pavel Chudý, obchodník. Pri ceste z Detvy, hneď na začiatku obce na pravej strane je neveľký cintorín. Na tomto cintoríne odpočívajú dávny predkovia terajších Dúbravcov a prvý známy učiteľ Matej Žiak, a učiteľ Ján Hančok. Nakoľko ruka času zničila vtedy ešte len drevené pomníky, nie je možné dnes zistiť miesto ich večného odpočinku.

Pošta

Až do roku 1929 neboli Dúbravy vôbec spojené s poštou. Poštové zásielky pre celú obec doniesol z očovského poštového úradu vždy ten, kto mal príležitosť ísť do Očovej. Tak sa stalo, že zásielky poštové niekedy i tri týždne stáli na očovskej pošte a i keď ich niekto odniesol , trvalo znovu dlhý čas než skutočný adresát zásielku dostal do rúk. Konečne na zakročenie úradov postaral sa obec sama o poštára, ktorý pravidelne dvakrát do týždňa nosí z Dúbrav do Očovej a opačne poštové zásielky. Prvým týmto poštárom sa stala a bola obcou menovaná i honorovaná Anna Ľalíková, ktorá riadne plní svoj úrad, trebárs má čelo pokryte vráskami.

Potravné družstvo

Po prevrate zostali Dúbravy bez obchodníka a obchodu, pretože dovtedajší obchodník- žid , počas raboviek odišiel do Detvy a viac sa nevrátil. Na podnet vdp. kanonika Karola Majthána založili si potom v jeseni roku 1919 občania potravné družstvo. Malo celkom asi 70 členov. Predsedom bol Ondrej Smutný. Nad vedením družstva viedol správu tzv. dozorčí výbor. Družstvo toto bolo úplne samostatné a nezávislé. Spočiatku gazdovali asi tri roky dobre, ale ďalšie tri roky nezgazdovali nič, preto najmä pričinením vedúceho Františka Kocmana sa družstvo rozišlo a učastinári dostali svoje podiel so 100% prírastkom späť. Dom, v ktorom bolo družstvo založené, bol majetkom, urbárskej spoločnosti a bol v prenájme. Po rozpustení družstva vystriedalo sa tu niekoľko obchodníkov. Posledný z nich bol Pavol Chudý, občan z Dúbrav, ktorý mal v tomto dome obchod od roku 1928 až do marca roku 1937, kedy sa preniesol do vlastného nového domu. Pričinením a organizovaním hlavne Pavla Babica, bolo založené a 10. marca 1937 znovu otvorené Potravné družstvo v Dúbravách organizované a založené presne podľa stanov Ústredného družstva v Bratislave, ktorého je členom. Tak dnes tu máme obchody dva. Družstvo v Dúbravách má celkom 94 členov a spravuje ho 11 členný výbor, ktorý sa skladá s 5 člennej správy, predsedom je zakladateľ Pavel Babic, a 6 členného dozorčieho výboru. Družstvo skladá v sebe veľké nádeje, že sa vyvinie v mohutný obchodný káder pre celé Dúbravy a okolie, ktorý bude môcť slúžiť i kultúrnym cieľom.

Hospodárstvo

Malý dúbravský chotár nedáva možnosť väčšieho rozvoja hospodárstva. Celý chotár je rozdelený medzi pomerne mnoho obyvateľov. Každý gazda má 2 až 4 kusy statku, 1 až 2 ošípané a to je celé gazdovstvo. Teda toľko, čo je nutné pre vlastnú spotrebu. Z obilnín sejú viac žito než pšenicu, niečo jačmeňa a ovsa, ktorý sa ja vyváža z Dúbrav. Hodne sa pestujú zemiaky a kapusta. To sú hlavné plodiny. Vzmáha sa tiež pestovanie ovocných stromov a v poslednej dobe rastie záujem o včelárstvo. Dosiaľ však dochovávajú včely ešte starým spôsobom v slamenákoch. Všetkých včelárov v Dúbravách je osem, z nich sú traja organizovaní v ústrednom včelárskom spolku a môžeme počítať na každého priemerne dve rodiny. Tedy včelárenie slabé, podobne ako i roľníčenie, len v posledných dobách začali niektorí gazdovia používať umelých hnojív, najmä superfosfát, Thomasovu strusku a dusíkaté vápno. Dnes spotrebuje celá obec ročne asi 100 q umelých hnojív, pretože začínajú už aj občania racionálnejšie obrábať pôdu, a začínajú tiež hodne pestovať ďatelinu, a vôbec krmivo pre rôzny statok, pretože toho v posledných časoch viac dochovávajú.

Mliekarstvo

Ako náhle sa po prevrate pomery konsolidovali, začalo sa lepšie hospodáriť, a občania začali dochovávať viac rôzneho statku najmä po pozemkovej reforme. Tu však hneď vznikla otázka kam dávať teraz mlieko, syr atď., keď v obci samotnej ho nebolo možno zúžitkovať. Niektorí občania začali nosiť mlieko a syr na chrbte do Detvy, ale to sa nevyplácalo, keďže skoro pol dňa spotrebovali len na cestu. Tak v roku 1932 začali sa ozývať hlasy po družstevnej mliekarni v obci samotnej. Zahájené boli v tej veci tri valné zhromaždenia, ale plány tieto sa nemohli uskutočniť, pretože na samotnú mliekareň bola nutná minimálna 500 litrová denná dodávka, ktorú v obci samotnej nebolo možné ešte v tých časoch zozbierať. Bolo teda nutné postarať sa inak o odbyt mlieka, keď si chceli občania pomôcť. A tu znovu pričinením,Pavla Babica dostalo sa vhodného odbytu i pre mlieko. Pavel Babic ujednal s Wittmanom a spol. vo Zvolene zmluvu, že bude na Hradnú voziť denne 200 až 300 litrov mlieka a tam ho preloží na nákladné auto, ktoré už predtým vozilo mlieko do Zvolena zo Želobudzi. Zmluva bola uzavretá a ľudia s radosťou každé ráno sa ponáhľali k Babicovi s mliekom, takže v roku 1934 v mesiaci máji a júni dodávali Dúbravy celkom 1000 litrov mlieka denne. Časom sa dodávka opäť zrušila, takže dnes môžeme počítať, že 300 až 400 litrov mlieka odpredajú Dúbravy denne.

Komasácia

Veľký vplyv na rozvoj obce mala komasácia, prevádzaná v roku 1877 až 1878. Do toho času rozkladali sa Dúbravy od kostola po cintorín. V týchto rokoch dostali sa majetky vtedajšieho vígľašského panstva do nových rúk, ktoré prevádzali všeobecné reformy na celom tom panstve a tieto reformy práve včas komasácie zasiahli i laz Húsovú. Obyvatelia Húsovej, pretože mali svoje pozemky medzi pozemkami panstva vígľašského, museli pre racionálnejšie hospodárenie svoje tunajšie pozemky nechať a presťahovať sa do Dúbrav. Ako náhradu dostali tu zeme zvanú Úzke a Krátke Kolčovaniská. Kolčovaniská nazvané podľa toho, že ešte starí Dúbravci tu vyrúbali horu a kolčovali, t. j. premieňali rúbanisko na ornú pôdu. Húsovania spočiatku i odporovali, ale behom 2 rokov presťahovalo sa do Dúbrav celkom 12 rodín a obsadzovali sa od kostola popri ceste smerom k Očovej na voľnej pastve, zvanej Pažiť.

Podľa osadníkov bola však nazvaná celá táto časť Dúbrav - Húsová a dnes tvorí temer celú polovicu obce.

Pozemková reforma

Hlavnou oporou každého štátu je stredný stav roľnícky, ktorý sa viaže k svojej rodnej hrude a k svojmu majetku a je tak oporou proti náhlym prevratom. Z toho dôvodu bola prevádzaná pozemková reforma, ktorou i Dúbravám podľa takzvaného prídelového zákona boli v roku 1923 rozparcelované. Horné Dvorce, ktoré predtým prináležali k veľkostatku Želobudza. To bol prvý prídel v rozsahu 75 katastrálnych jutár, z ktorých 25 katastrálnych jutár bolo lúk a ostatok orná pôda. Druhý prídel v roku 1924 rozparcelovaný, tzv. Dolné Dvorce, bol v rozsahu 65 katastrálnych jutár z nich 15 kat. jutár lúk, ostatné roľa a pastva. Prídely boli rozdelené medzi všetkých obyvateľov, ktorí si mohli zakúpiť jedno kat. jutro za 1000 korún. Naši gazdíkovia dali sa potom s chuťou do obrábania týchto prídelov a spokojne dnes na nich orú a sejú.

Majetkové pomery

Prihliadajúc na nie veľkú rozlohu chotára nenájdeme v celej obci väčšieho gazdovstva. Keďže pozemky najväčších gazdov nepresahujú 15 katastrálnych jutár, teda priemerný gazda má asi 8 katastrálnych jutár a týchto je v obci najviac. Ostatok sú občania, ktorí majú napr. len dve kat. jutrá. Majetky prechádzajú z otcov vždy na syna, a keď ich je viac rozdelia sa s otcovským a uspokoja sa aj s málom. Hlavná vec, aby mohli žiť a vyžiť. Spokojnosť javí sa i po tejto stránke.

Obyvateľstvo

Podľa najnovšieho sčítania ľudu mala naša obec celkom 590 duší. Národnostne všetci obyvatelia sú číri Slováci, trebárs priezviská niektorých nadajú v sebe utajiť, že predkovia ich prišli kedysi v dávnych dobách zo západu. Nábožensky i politicky sú Dúbravy jednotné. Všetci obyvatelia sú rím. katolíci. Politické pomery sú jednoduché, pretože všetci obyvatelia sa hlásia ku Slovenskej Hlinkovej Ľudovej strane už od roku 1920. Táto jednotnosť a rovnosť javí sa i v zamestnaní. Všetci obyvatelia sú roľníci a obrábatelia rodnej, otcovskej, zdedenej hrudy, od ktorej sa ťažko odtrhujú, len keď ich bieda núti, vyberú sa na letné práce do sveta, ale na zimu s radosťou sa vracajú domov. A tak ani vysťahovalci do Ameriky ( 8 ) a Francie ( 3 ) nezostali tam dlho a vrátili sa k rodnej hrude do svojej domoviny.

Populácia

Dnešný populačný stav v Dúbravách najlepšie charakterizujú slová : Detí ako smetí. Priemerný počet narodených do roka činí asi 10 až 15. Počet detí v každej rodine sa pohybuje medzi číslami tri až desať. Úmrtnosť naproti tomu je malá. Za jeden rok zomrie priemerne 5 až 8 ľudí. Podľa štatistického sčítania v roku 1927 mala obec 390 duší. Čo do počtu duší teda obec v posledných rokoch značne vzrástla.

Folklór

Už sama poloha obce ležiacej na svahoch ihličnatých výbežkov zbojníckej Poľany, pod žulovými skalinami v báječnej osamelej voľnej záhradke prírody, mala veľký vplyv na typickú svojráznosť a osobitosť ľudového kroja a umenia tunajšieho ľudu. Ľudový kroj a umenie tunajšieho ľudu je odlišné a osobité od kroja detvianskeho i očovského. Kroj Dúbrav je malebný. Najkrajší pohľad nám poskytujú dúbravské dievčatá v nedeľu. Bohaté a pestro vyšívané šatky na hlavách kryjú čierny s pestrou stuhou spletený vrkoč vlasov. Hrudník kryje až úžas budiaca bielo- žlto- červená výšivka a lesklá ornamentika tzv. brusliaka, pod ktorým splýva dolu na krosnách bohato vytkávaný a vyšívaný stan, kryjúci driek a od neho splývajú a rozširujú sa až niže kolien bohato okolo spodku vyšívané sukne, zvané kytle. Všetko to pripravujú a odovzdávajú vlastnou tvorivou vynaliezavosťou a pracovitou rukou. Ale nie len v kroji, ale i vo zvykoch, obyčajoch i v samej povahe sa Dúbravci líšia od Očovanov a majú i vtom svoju rázovitosť. V zime i v lete zapriahajú v práci, predsa si nazúfajú a na sviatky najmä na Štefana o Vianociach si veselo zaspievajú a zakrepčia odzemok, že sa i okná trasú. Ku zvláštnym zvykom, ktoré málokde vidíme sa počítajú tunajšie zvyky veľkonočné. V Zelený štvrtok zhromaždia sa všetci chlapci dediny na jednom konci obce a jeden za druhým s rapkáčom v ruke idú dedinou a miesto zvonenia vraj klepkajú. Vo Veľkonočný pondelok býva tu hromadná oblievačka a po nej veselý tanec so spevom. Medzi najkrajšie pôžitky patrí nepozorovane načúvať čudáckym piesňam dúbravských dievčat a mládencov najmä z jarma, ozýva sa nimi celá hora. Radosťou a pôvabom nám srdce stíska, keď pozrieme na rozzelenievajúcu sa Poľanu a v tie časy nedeľného odpoludnia ozve sa stráňou rozcítená pieseň: Hej, hore na Poľane.... . Ale nielen mládež, i starci si radi zanôtia a húževnate sa pridŕžajú svojich starých zvykov a svojej rodnej pôdy, žijúc svojským životom uprostred krásnej voľnej prírody.