2.svetová vojna

2. svetová vojna

Utrpenie Rómov počas 2.svetovej vojny

Utrpenie Rómov počas 2.svetovej vojny - celá publikácia

Na Podpoľaní, podobne ako na ostatnom Slovensku, boli v období slovenského štátu práva Rómov obmedzené: nesmeli cestovať vlakom, ani chodiť po verejných cestách, mali zakázaný vstup do pohostinstva, do kina, do obce smeli chodiť len vo vyhradených hodinách. Razie gardistov boli bežné aj v nočných hodinách. Je pochopiteľné, že po vypuknutí Slovenského národného povstania sa mnohí z nich pridali k partizánom: Berkyovci z Detvy, Očovej a Hriňovej, Klincovci z Dúbrav. Jednou zo záškodníckych akcií bolo vyhodenie nemeckého nákladného vlaku medzi Detvou a Stožkom dňa 23. novembra 1944. Podľa spomienok Jána Klinca /Mojžiša/ tejto akcie sa zúčastnili aj štyria rómski partizáni z Dúbrav a dvaja Rómovia z Detvy.  Na druhý deň po tejto akcii obsadili nemeckí vojaci rómsku kolóniu v Detve - Pustovník. Na túto udalosť spomína Ján Berky, ktorý mal vtedy 13 rokov: " Nemci nás vyzvali, že ak sa do dvoch hodín neprihlásia tí, ktorí sú partizáni, tak že vypália celú kolóniu. Práve v tom čase prichádzali z hory s drevom na chrbte Jozef Berky - Dlhoš - môj otčim, Lajko Berky - Dlhoš a Vincent Berky. Nemci si na nich počkali a zajali ich ako partizánov, podozrivých z vyhodenia transportu. A zobrali ešte aj Karola Berkyho - Hruškára, to bol vtedy už pomerne starý človek. Keď to videl jeho syn, tiež sa volal Karol, povedal, že aby jeho otca nebrali, že on pôjde miesto neho. Nemci s tým súhlasili a tak tých štyroch odviedli do židovského kostola v Detve a tam ich držali niekoľko dní. Pamätám sa keď ich odvážali: bežali sme s mamou za nákladným autom, otec sa na chvíľu vyklonil a kričal mame: "Chráň si Jana, to bude tvoj dobrý pomocník! Ďalej neviem, čo sa s nimi stalo." Ešte dlho po tejto udalosti sa muži z Pustovníka báli nocovať doma a prespávali v rôznych skrýšach v okolí. 

Podobná dramatická udalosť sa odohrala v neďalekej obci Dúbravy. Rómska osada tu bola situovaná netradične - priamo v strede dediny, vzťahy medzi Rómami a ostatnými obyvateľmi obce boli dobré. Pretože zima v roku 1944 bola krutá, partizáni z času na čas zišli do dedín zohriať sa, doplniť zásoby jedla. Bolo to v piatok - pravdepodobne 8. decembra - keď v neskorú večernú hodinu prišiel domov 21-ročný partizán Jozef Klinec - Bimbó, známy ako vynikajúci primáš. Niekto ho musel vidieť - Rómovia dodnes upodozrievajú z udavačstva miestneho učiteľa Maloveského, ktorý svoju gardistickú príslušnosť nijako nezakrýval. Na druhý deň ráno bola rómska osada v Dúbravách obkľúčená asi ôsmimi esesákmi. Na túto udalosť spomína Marta Berkyová, ktorá mala vtedy dvanásť rokov: "Bolo to ráno o šiestej, ešte sme spali, keď zabúchali na dvere. Jeden hovoril po česky a vyzval otca, aby sa obliekol, že pôjde s nimi. Mama sa pýtala, kam ho vedú a na ako dlho. Ubezpečili ju: Nebojte sa, hneď sa vráti, ideme len na veliteľstvo, vypočujeme ho, spíšeme niečo... A viac sa nevrátil. Zobrali všetkých Klincovcov starších ako 14 rokov a odviedli ich do Detvy. Tam ich držali v židovskom kostole. Ženy chceli mužom zaniesť aspoň jedlo, ale Nemci nedovolili nič im dať, ani sme ich nevideli, ani sme sa s nimi nerozprávali. Keď sme prišli na tretí deň, už boli odšikovaní. A už len svedkovia čo hovorili, že pešo ich po hlavnej ceste šikovali do Zvolena. Vo Zvolene ich ešte videli v utorok nosiť akési okná v budove súdu, keď tam prišli na druhý deň, už tam neboli: nemeckí vojaci povedali, že išli preč na práce. Viac sme nevedeli nič." 

Klincovcov z Dúbrav bolo pätnásť. Najstarším bol Juraj Klinec /Plecháň/, ktorý mal 57-rokov, zobrali ho spolu s jeho šiestimi synmi. Najmladším bol Juraj Klinec /Furiak/, ktorý práve v tých dňoch dovŕšil 14. rok svojho života. O tom, čo sa s nimi stalo stalo po odvlečení do Detvy, porozprával očitý svedok, Ján Matúška z Detvy - Krnô, ako partizán bol zajatý na Poľane, niekoľko dní ho väznili v škole v Hriňovej a odtiaľ ho odviedli do Detvy, do židovskej synagógy, už vtedy značne poškodenej. Na tretí deň tam odviedli aj dúbravských Rómov, ktorých dávnejšie dobre poznal. Pamätá sa, že jeden z nich - Béla Klinec, dobrý muzikant, mal so sebou britvu a všetkých oholil. Po niekoľkých dňoch ich nadránom, ešte za tmy, odviedli peši do Zvolena, tam ich zavreli na zámku. Pán Matuška spomína takto: "Zase nás držali tri dni a dve noci. Potom nás dali nastúpiť do dlhej chodby ku stene. Ku každému pristúpil esesák a spolu s ním tlmočníčka - taká panička, mala biele topánky. Gestpák sa každého pýtal: Vy ste Cigán? Vy ste Žid? Vedľa mňa stál zubný lekár z Kriváňa, bol to Žid - nepovedal nič. Potom nás triedili: na jednu stranu všetkých Cigánov, okrem dúbravských tam bol aj jeden Berky zo Bzovej, potom tých, čo boli chorí a ešte toho židovského lekára. Ja som ostal na druhej strane." Skupina, v ktorej bol pán Matuška, pokračovala peši do Štubnianskych Teplíc a odtiaľ vlakom na práce do koncentračného tábora v Brixene, vojnu sa mu podarilo prežiť. Nevedel, čo sa stalo s tými čo stáli v rade oproti, hoci to už vtedy všetci tušili. 

Po príchode frontu prehovoril človek, ktorý dovtedy zo strachu mlčal. Býval vo Zvolene vo štvrti zvanej Balkán a z povaly svojho domu dovidel na neďaleký židovský cintorín. Opakovanie bol svedkom strašného divadla: na svitaní privádzali nemeckí vojaci na cintorín ľudí, ktorí museli najprv vykopať jamy. Potom ich postrieľali a zahrabali. Niektorých poznal aj osobne: poznal aj Klincovcov z Dúbrav ako dobrých muzikantov. Keď v apríli a marci 19945 exhumovali masové hroby na zvolenskom židovskom cintoríne a v lesíku Boriny pri Kováčovej, vyzvali všetkých ľudí, ktorým chýbal nejaký člen rodiny, aby sa ho pokúsili nájsť. Na zvolenskom cintoríne bolo v šiestich masových hroboch 105 osôb. Ako príčina úmrtia je takmer vo všetkých prípadoch uvedená strelná rana do tyla. Tieto obete má na svedomí Einsatzkomando 14 z oporného bodu Zvolen, ktoré vraždilo na uvedených miestach od novembra 1944 do februára 1945, veliteľom popravčej čaty bol SS-unterscharfuhrer Robert Wich, prezývaný Krvavý zvolenský kat, ktorý "vraždil s najzvrátenejším potešením.." Rómske ženy, podobne ako mnoho iných ľudí, chodili okolo vykopaných mŕtvol a hľadali si svojich. Vilma Klincová z Dúbrav hľadala svojho muža a šesť synov. Niektoré ženy tvrdili, že si svojich mužov a synov poznali podľa zubov, alebo nejakej súčiastky oblečenia. Pavla Klinca /Junca/ spoznali na zvolenskom cintoríne podľa fajky a remenej tašky, ktoré mal vždy pri sebe....

V druhej svetovej vojne zahynuli mnohí Rómovia z Podpoľania: jedni v dôsledku vojnových operácií, iní boli popravení, nevrátili sa z koncentračného tábora, alebo zomreli pri výbuchu míny tesne po skončení vojny.