Obecný úrad
Dúbravy 196
962 12 Dúbravy
Tel.: 045/54 59 520
Email: obec@dubravy.sk
Táto vojna poznačila našu obec najviac, mnohí boli vzatí do zajatia. Vrátili sa všetci zajatí vojaci zo Slovenského Národného Povstania. Zo zaistenia sa nevrátili 15 občania rómskeho pôvodu, ktorých Nemci odviezli na neznáme miesto. Celý rok 1945 doniesol obyvateľom mnoho zármutku, nenahraditeľné škody finančné i morálne. Obyvateľstvo usilovne pracovalo, aby čím skôr znovupostavilo svoje zničené a zdranované domovy.
Utrpenie Rómov počas 2.svetovej vojny - celá publikácia
Na Podpoľaní, podobne ako na ostatnom Slovensku, boli v období slovenského štátu práva Rómov obmedzené: nesmeli cestovať vlakom, ani chodiť po verejných cestách, mali zakázaný vstup do pohostinstva, do kina, do obce smeli chodiť len vo vyhradených hodinách. Razie gardistov boli bežné aj v nočných hodinách. Je pochopiteľné, že po vypuknutí Slovenského národného povstania sa mnohí z nich pridali k partizánom: Berkyovci z Detvy, Očovej a Hriňovej, Klincovci z Dúbrav. Jednou zo záškodníckych akcií bolo vyhodenie nemeckého nákladného vlaku medzi Detvou a Stožkom dňa 23. novembra 1944. Podľa spomienok Jána Klinca /Mojžiša/ tejto akcie sa zúčastnili aj štyria rómski partizáni z Dúbrav a dvaja Rómovia z Detvy. Na druhý deň po tejto akcii obsadili nemeckí vojaci rómsku kolóniu v Detve - Pustovník. Na túto udalosť spomína Ján Berky, ktorý mal vtedy 13 rokov: " Nemci nás vyzvali, že ak sa do dvoch hodín neprihlásia tí, ktorí sú partizáni, tak že vypália celú kolóniu. Práve v tom čase prichádzali z hory s drevom na chrbte Jozef Berky - Dlhoš - môj otčim, Lajko Berky - Dlhoš a Vincent Berky. Nemci si na nich počkali a zajali ich ako partizánov, podozrivých z vyhodenia transportu. A zobrali ešte aj Karola Berkyho - Hruškára, to bol vtedy už pomerne starý človek. Keď to videl jeho syn, tiež sa volal Karol, povedal, že aby jeho otca nebrali, že on pôjde miesto neho. Nemci s tým súhlasili a tak tých štyroch odviedli do židovského kostola v Detve a tam ich držali niekoľko dní. Pamätám sa keď ich odvážali: bežali sme s mamou za nákladným autom, otec sa na chvíľu vyklonil a kričal mame: "Chráň si Jana, to bude tvoj dobrý pomocník! Ďalej neviem, čo sa s nimi stalo." Ešte dlho po tejto udalosti sa muži z Pustovníka báli nocovať doma a prespávali v rôznych skrýšach v okolí.
Podobná dramatická udalosť sa odohrala v neďalekej obci Dúbravy. Rómska osada tu bola situovaná netradične - priamo v strede dediny, vzťahy medzi Rómami a ostatnými obyvateľmi obce boli dobré. Pretože zima v roku 1944 bola krutá, partizáni z času na čas zišli do dedín zohriať sa, doplniť zásoby jedla. Bolo to v piatok - pravdepodobne 8. decembra - keď v neskorú večernú hodinu prišiel domov 21-ročný partizán Jozef Klinec - Bimbó, známy ako vynikajúci primáš. Niekto ho musel vidieť - Rómovia dodnes upodozrievajú z udavačstva miestneho učiteľa Maloveského, ktorý svoju gardistickú príslušnosť nijako nezakrýval. Na druhý deň ráno bola rómska osada v Dúbravách obkľúčená asi ôsmimi esesákmi. Na túto udalosť spomína Marta Berkyová, ktorá mala vtedy dvanásť rokov: "Bolo to ráno o šiestej, ešte sme spali, keď zabúchali na dvere. Jeden hovoril po česky a vyzval otca, aby sa obliekol, že pôjde s nimi. Mama sa pýtala, kam ho vedú a na ako dlho. Ubezpečili ju: Nebojte sa, hneď sa vráti, ideme len na veliteľstvo, vypočujeme ho, spíšeme niečo... A viac sa nevrátil. Zobrali všetkých Klincovcov starších ako 14 rokov a odviedli ich do Detvy. Tam ich držali v židovskom kostole. Ženy chceli mužom zaniesť aspoň jedlo, ale Nemci nedovolili nič im dať, ani sme ich nevideli, ani sme sa s nimi nerozprávali. Keď sme prišli na tretí deň, už boli odšikovaní. A už len svedkovia čo hovorili, že pešo ich po hlavnej ceste šikovali do Zvolena. Vo Zvolene ich ešte videli v utorok nosiť akési okná v budove súdu, keď tam prišli na druhý deň, už tam neboli: nemeckí vojaci povedali, že išli preč na práce. Viac sme nevedeli nič."
Klincovcov z Dúbrav bolo pätnásť. Najstarším bol Juraj Klinec /Plecháň/, ktorý mal 57-rokov, zobrali ho spolu s jeho šiestimi synmi. Najmladším bol Juraj Klinec /Furiak/, ktorý práve v tých dňoch dovŕšil 14. rok svojho života. O tom, čo sa s nimi stalo stalo po odvlečení do Detvy, porozprával očitý svedok, Ján Matúška z Detvy - Krnô, ako partizán bol zajatý na Poľane, niekoľko dní ho väznili v škole v Hriňovej a odtiaľ ho odviedli do Detvy, do židovskej synagógy, už vtedy značne poškodenej. Na tretí deň tam odviedli aj dúbravských Rómov, ktorých dávnejšie dobre poznal. Pamätá sa, že jeden z nich - Béla Klinec, dobrý muzikant, mal so sebou britvu a všetkých oholil. Po niekoľkých dňoch ich nadránom, ešte za tmy, odviedli peši do Zvolena, tam ich zavreli na zámku. Pán Matuška spomína takto: "Zase nás držali tri dni a dve noci. Potom nás dali nastúpiť do dlhej chodby ku stene. Ku každému pristúpil esesák a spolu s ním tlmočníčka - taká panička, mala biele topánky. Gestpák sa každého pýtal: Vy ste Cigán? Vy ste Žid? Vedľa mňa stál zubný lekár z Kriváňa, bol to Žid - nepovedal nič. Potom nás triedili: na jednu stranu všetkých Cigánov, okrem dúbravských tam bol aj jeden Berky zo Bzovej, potom tých, čo boli chorí a ešte toho židovského lekára. Ja som ostal na druhej strane." Skupina, v ktorej bol pán Matuška, pokračovala peši do Štubnianskych Teplíc a odtiaľ vlakom na práce do koncentračného tábora v Brixene, vojnu sa mu podarilo prežiť. Nevedel, čo sa stalo s tými čo stáli v rade oproti, hoci to už vtedy všetci tušili.
Po príchode frontu prehovoril človek, ktorý dovtedy zo strachu mlčal. Býval vo Zvolene vo štvrti zvanej Balkán a z povaly svojho domu dovidel na neďaleký židovský cintorín. Opakovanie bol svedkom strašného divadla: na svitaní privádzali nemeckí vojaci na cintorín ľudí, ktorí museli najprv vykopať jamy. Potom ich postrieľali a zahrabali. Niektorých poznal aj osobne: poznal aj Klincovcov z Dúbrav ako dobrých muzikantov. Keď v apríli a marci 19945 exhumovali masové hroby na zvolenskom židovskom cintoríne a v lesíku Boriny pri Kováčovej, vyzvali všetkých ľudí, ktorým chýbal nejaký člen rodiny, aby sa ho pokúsili nájsť. Na zvolenskom cintoríne bolo v šiestich masových hroboch 105 osôb. Ako príčina úmrtia je takmer vo všetkých prípadoch uvedená strelná rana do tyla. Tieto obete má na svedomí Einsatzkomando 14 z oporného bodu Zvolen, ktoré vraždilo na uvedených miestach od novembra 1944 do februára 1945, veliteľom popravčej čaty bol SS-unterscharfuhrer Robert Wich, prezývaný Krvavý zvolenský kat, ktorý "vraždil s najzvrátenejším potešením.." Rómske ženy, podobne ako mnoho iných ľudí, chodili okolo vykopaných mŕtvol a hľadali si svojich. Vilma Klincová z Dúbrav hľadala svojho muža a šesť synov. Niektoré ženy tvrdili, že si svojich mužov a synov poznali podľa zubov, alebo nejakej súčiastky oblečenia. Pavla Klinca /Junca/ spoznali na zvolenskom cintoríne podľa fajky a remenej tašky, ktoré mal vždy pri sebe....
V druhej svetovej vojne zahynuli mnohí Rómovia z Podpoľania: jedni v dôsledku vojnových operácií, iní boli popravení, nevrátili sa z koncentračného tábora, alebo zomreli pri výbuchu míny tesne po skončení vojny.
Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
---|---|---|---|---|---|---|
30 | 1 | 2 | 3 | 4 |
5
1
|
6 |
7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 |
14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 |
21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 |
28 | 29 | 30 | 31 | 1 | 2 | 3 |